Ján Litvák  

Posted by Jiří Šilhavý in


Ján Litvák
Se narodil 26. srpna 1965 v Bratislave. Střídavě žil na volné noze, na stipendiích, jistý čas potom v cizine (Německo, Indie) anebo pracoval jako redaktor.
Vydal knihu povídek Samoreč (1992), sbírku básní Kráľ kalichov (1998), reportáže z Indie Gandžasan (1999) a vlastním nákladem bibliofilii Vtáctvo nebeské (2005), nedávno mu vyšla básnická kniha Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005)
Vedle vlastní tvorby se věnuje překládání poezie (R. Thákur, A. Rimbaud, W. Blake, V. V. Chlebnikov), stejně jako pěstování biozeleniny a semen starých odrůd. Pracuje v deníku SME jako korektor. Žije v Bratislavě.

zdroj: pobocza.pl , obrázek : knihy abz.cz


Pijem vodu z Dunaja - Ján Litvák RECENZIA - rozhovor s autorem
Uhášanie smädu
Autor recenzie
Radoslav Matejov
Referencie
Radoslav Matejov, Pijem vodu z Dunaja, Ján Litvák

Ján Litvák: Pijem vodu z Dunaja, Bratislava, F. R. & G. 2006

Lyrické pásmo obrazov, obrázkov, zážitkov, dojmov, spomienok, myšlienok a vnútorných videní s neraz presvedčivo originálnou duchovnou víziou inšpirovanou Indiou ako fenoménom a v princípoch blízkou teozofii pod názvom Živorodka. Lovkyňa ľudí (2005) akoby nachádzalo svoje pokračovanie v aktuálnej Litvákovej knižke. Žánrovo uvoľnené zväčša drobné texty v niekoľkých súboroch plynú nenáhlivo, pospolu vytvárajú otvorenejšou meditáciu, tečú, na hladine s rozvlneným nebom, a pritom opreté o dno. Povedzme: s nebom túžby a dnom každodenností, hm, alebo opačne... V tomto je Litvák šamanský pltník, ktorý aj v širokej mĺkvej rieke (povedzme: života) vyhmatá nitku toho správneho prúdu (povedzme: vnútorného hlasu), aby sa jeho rozprávanie splavilo do štruktúry textu s jasnozrivou presnosťou a protirečivosťou zároveň. Tento pltník, zdá sa, pozná osudy Aurory aj Titanicu, a teda vie, čo je strieľať do prázdna a do prázdna aj klesať, inými slovami: vie, čo je hľadať plnosť! Nejde o náročnú literatúru, dokonca by sme mohli povedať, že ani nejde o literatúru v tom prísnom zmysle ideovo-estetického budovania od zámeru po cieľ, skôr ide o zachytávanie, spustenie sietí vedomého zaznamenávania, osobnej lektúry vlastného života. A keďže teraz je, ako sám hovorí, tento „mŕtvy indický fakír“ Jankom Litvákom v Bratislave, hovorí o Jankovi Litvákovi, Bratislave a okolí (až po Tatry) a Dunaji, a nie o Varanasi a Gange. Aj keď je jedno v druhom priam zaklincované ako „vo vode živá voda“ a v Dunaji ten Litvákov Dunaj, predsa len cítiť štipku, ba štipisko náklonnosti k tomu Indickému a rovnakú mieru priamej i nenútenej kritickosti k tomu domajšiemu. Tento asymetrický vzťah môže čitateľovi prekážať, môže mu aj vyhovovať, závisí, odkiaľ načrieme, každopádne, Litvák občas prepadol absolútnej správnosti vlastného názoru... Okrem toho hovorí o blízkych ľuďoch, Koleničovi, Slavovi Ondrejovičovi, aj o blízkych, ktorí sú ďalekí, teda o magoroch, aj o medzičlánkoch, teda neblízkych a nemagoroch; o láske k prírode a hubárčení (to sú výborné pasáže), dokonca je tu recept na pečenie chleba; hovorí o veciach stratených a nachádzaných, o nevšímavosti a utečencoch, o deťoch (krásne a dojemné pasáže) a radosti i nemohúcnosti... Hovorí ústami poviedky, črty, príhody, fejtónu, glosy, literárnej eseje, úvahy, zápiskov, veršov, rozhovoru. Možno má viac úst ako Brahma rúk, a možno je táto forma len podprahovou kópiou pestrosti správičiek a článočkov novín, v ktorých pracuje ako redaktor. A možno preto vie hovoriť rôzne; ako nespratník: „Ráno som v chvate schmatol bundu z vešiaka. / Ani som dnes nekakal“, ako chmúrny slovenský spisovateľ: „dbám o to, aby sa k slovu dostali aspoň niektorí z tých, ktorých ešte Mickey Mause nezašliapol, nevypitval a nezaplnil bezduchými smutnokrásnymi figurínami hlbiny supermarketov“, rovnako tak ako guru: „Ľudia nemajú osud sami za seba“ a ako ďalší v ňom, vážni-nevážni, sugestívni-povrchní. Litvákova knižka je príjemná a pestrá, komponovaná ako osobná výpoveď pôsobí bezprostredne, čím môže podmývať stratégie všemožných súčasných literárnych póz, pretože tento „týpek z Petržky“ si tú svoju žije. Má, samozrejme, svoje nedostatky, ale ak prahnete po nádobke, v ktorej sa v priamom prenose zlieva človek so slovom, Litvák možno uhasí váš smäd.

Radoslav Matejov

zdroj: knižná revue

Bookmark and Share

Button funguje jen při plném zobrazení příspěvku na stránce.Až zjistím, jak na to, bude fungovat na příspěvek v zobrazení příspěvků.

Share/Save/Bookmark

This entry was posted on úterý 14. října 2008 at 06:16 and is filed under . You can follow any responses to this entry through the comments feed .

0 komentářů

Okomentovat

Add